ZÁVIDÍM BUDAPEŠŤANOM

Patrím do generácie prežívajúcej svoje teenegerské roky v čase socializmu. Ako každá mladá dievčina (dnes by mladí povedali babenka) som sa chcela pekne a moderne obliekať. Mali sme vtedy dve možnosti. Zohnať v Tuzexe Burdu a ušiť si sami, alebo sa spoľahnúť na obchody. No tie bratislavské akosi nešli s módou. Zato BUDAPEŠŤ – to bolo niečo iné.

A tak naše cesty viedli práve tam. Ráno som sadla na rýchlik, priviezla sa na nádražie Nyugati a odtiaľ som sa vybrala pešo z butiku do butiku. Za jeden deň som stihla iba dve hlavné ulice.

A večer tým istým vlakom späť. Nikdy sa nestalo, že by som prišla domov s prázdnymi rukami. Unavená, ale spokojná som sedela vo vlaku a v duchu som sa prichytila pri myšlienke : ZÁVIDÍM BUDAPEŠŤANOM.

Od tých čias prešli roky. Rodina, november, práca... Budapešť zostala iba v mojich spomienkach. Možno by to tak zostalo, nebyť mojej priateľky z detstva, ktorá s Vami pravidelne cestuje. Napriek mojim počiatočným protestom ma vytiahla na zájazd do Vianočnej Budapešti. S odstupom pár dní môžem povedať, že to neľutujem. Uvedomila som si, že mesto vlastne vôbec nepoznám. Rybárska bašta, kostoly sv. Matyáša a sv. Štefana, Parlament, autobusový okruh po Andrásyho triede na Városliget, Námestie Hrdinov.

Súčasťou programu bola aj návšteva Centrálnej tržnice na dunajskom nábreží. Bola som tu po prvý raz v živote a bol to pre mňa naozaj neopísateľný zážitok. Hneď pri vstupe do budovy nás privítali stánky s mäsom a mäsovými výrobkami. Mäso bolo očistené, krásne poukladané, také – onaké, jednoducho tu bolo všetko. Predavači usmiati, ochotní, čisto oblečení. Nebol pre nich problém otvoriť Vám zabalený tovar a odvážiť Vám z neho iba 20 dkg. Hneď som si predstavila reakciu našich predavačov... Pripadala som si ako v neskutočnom sne. Sama seba som sa pýtala. Prečo to my nevieme, ani 22 rokov po novembri? Spomenula som si na svoju dávnu myšlienku. ZÁVIDÍM BUDAPEŠTANOM. Vo svojej fantázii som sa cítila ako budapeštianska gazdinka, ktorá má z nákupu na „nedeľňajší“ obed určite veľkú radosť a  pôžitok.

Z mojich úvah ma však vytrhla priateľka. Upozornila ma, že čas určený na návštevu tržnice pomaly končí. A to sme nestihli ani jedno z troch poschodí.

Záver dňa sme strávili na Vianočných trhoch. Množstvo stánkov s typickým tovarom ako u nás v Bratislave, krásna svetelná výzdoba a množstvo ľudí pochutnávajúcich si na maďarských špecialitách. Prosto trma-vrma.

No a už bol večer – čas návratu domov. Bola som unavená, ale spokojná a rozhodnutá sa do Budapešti vrátiť.

Zverejnené :

so súhlasom autorky – Martiny Sedílkovej